Nostalgická zlátanina

10. ledna 2015 v 21:33 | Narween Black |  Serióznosť stelesnená
Zdravíčko. Ako sa máte? Ja sa neviem sústrediť na rozbory básní, ktorým by som sa mala venovať a rovnako chabo je na tom aj matika (fuck it, aj tak budem mať trojku) A malým bonusom ku krutým školským podmienkam je aj to, že nostagia za detstvom a starými časmi, ktorá ma chytila včera mi už mierne prerastá cez hlavu. Mojou odpoveďou na všetky nevyriešiteľné problémy, pms, psychickú labilitu blížnych mojich a školu je teda ťukanie do klávesnice. Ako vždy. Viem, že tento celý článok vonkoncom nikoho zaujímať nebude ale aspoň si zaspomínate (a unudíte sa k smrti), keď už iné nie (a povedala som, že budem predsa prispievať častejšie, či?) Pravdupovediac, stále som bez nápadov, bez času a cez víkend chcem dočítať Dvanástku, knihu, ktorú Vám krutoprísne odporúčam, takže som dokončila ďalší z mojich rozpísaných článkov (pche, že dokončila, prakticky som len napísala časť úvodu a kde-tu čosi zmazala) čím som zároveň ušetrila kopec času. Meh, čo také ešte dodať? Keďže mi už žiadna spásonosná myšlienka nezaklopala na dvere sťa Svedkovia Jehovovi obávam sa, že nič. Takže si skúste užiť tú dnešnú paródiu na normálny článok.

(Oblakový jadnorožec! Oblakový jednorožec! Môj život je konečne kompletný)


Keď som bola malá stavala som bunkre po celej našej obývačke.
Nechcela som poobede spávať v škôlke a plakala som akonáhle ma ocino vyzdvihol čo i len o desať minút neskôr ako mi sľúbil.
Spávala som v posteli so všetkými plyšákmi aby sa ani jeden necítil odstrčený.
Bála som sa hmly pretože som si myslela, že celý svet zmizol a keď pôjdem von stratím sa a zmiznem tiež.
Neznášala som dlhé cesty autom a rodičom muselo z mojich otázok prešibávať.
Paplón ma zakaždým spoľahlivo skryl pred všetkými strašidlami.
Bola som schopná donekonečna otravovať môjho brata aby sa so mnou hral s legom a najšťastnejšia som bola keď si ma vysadil na kolená a dovolil mi pozerať sa naňho keď hral na počítači.
Sledovala som ako kvapky dažďa stekajú po okne a hádala, ktorá bude dole skôr.
Bála som sa ostatných detí v škôlke a škole.
Schovávala som sa za dverami a čakala pokým pôjde niekto, koho by som mohla nastrašiť až pokým mi nebolo treba cikať a nevykašľala som sa na to.
Prinútila som rodičov kúpiť kapra a potom som ho chcela vypustiť do rieky a zachrániť ho.
Rada som kŕmila a pozorovala mravce pretože ma z nejakého podivného dôvodu fascinovali.
Bála som sa prehltnúť žuvačku pretože som sa bála, že sa mi zalepia vnútornosti a ja zomriem.
Nemohla som pri chôdzi stúpať na čiary na chodníku.
Hnevala som sa, pretože som nevedela upliesť púpavový veniec.
Listovala som v encyklopédiách, čítala si o chorobách a katastrofách a potom som sa bála, že všetci zomrieme a mala som nočné mory.
Keď som bola malá chcela som naživo vidieť vybuchnúť sopku a zažiť zemetrasenie.
A na štedrý deň sme chodili kŕmiť kačice a srnky do parku a medzitým nám ježiško ozdobil stromček.

Keď som bola malá nevedela som sa dočkať kedy budem môcť riadiť auto, ísť sama do školy, sama variť, sama chodiť autobusom, sama ísť nakúpiť, chodiť do školy pre "veľkých", kedy budem múdra, kedy si budem robiť desiatu do školy ja sama, kedy bude môcť fajčiť skutočné cigarety, kedy budem môcť ísť niekam bez rodičov, kedy budem krásna ako moje sestry, kedy budem môcť ísť na tie veľké strašidelné kolotoče, na ktoré som vtedy ísť nemohla...
Teraz to všetko môžem. A ono je to všetko iné ako som si predstavovala, och, aké smutné, patetícké a otrepané. Variť sama nie je taká zábava (wait, vlastne je), škola pre veľkých taktiež nie a z tých veľkých strašidelných kolotočov mi je akurát tak blivno.Teraz už púpavový veniec spraviť viem, stromček zdobím ja, kačice z rieky vymizli a zrazu vidím, že srnky v parku sú otrhané, špinavé, nadmieru deprimované a prejedené. A chudáčisko kapor by v znečistenej rieke skapal. Došlo mi, že zemetrasenie by nebolo také príjemné a vzrušujúce, rovnako ako taký výbuch sopky. Stúpam na čiary, môj nezodpovedný brat, ktorý kedysi trávil poobedia tým, že hral videohry má zrazu syna a tvári sa prudko zodpovedne a pred mojími démonmi ma už paplón neochráni.
Chýba mi ten čas keď som sa naivne a bez stresov tešila na vianoce. Keď ježiško existoval, sused ma presvidčal, že na oblohe videl jeho sane a ja som mu bezvýhradne verila. Človek dospelosťou veľa získa, no rovnako aj veľa stratí. Všetko však stratiť nemusí. Stále môžeme ísť kŕmiť holuby, pokúsiť sa zistiť kam zmizli kačice, predať srnkám drogy aby tam tak deprimovane neležali v rohu ich oploteného výbehu, stále môžeme piť teplé kakao z bodkovanej šáločky, kúpiť si omalovánku a farbičky a stráviť večer vyfarbovaním, stavať si domy z lega, snehuliakov, iglu a bunkre, po precitnutí zo zlého sna vliezť rodičom do postele, pustiť si pokémonov, hojdať sa na detskom ihrisku, hrabať sa v piesku, skákať do mlák... a veľa veľa ďalšieho. Ale bude to rovnaké ako v detstve? Asi nie ale môže to byť aj lepšie. Pozerať Pokémonov o tretej v noci s najlepšou kamarátkou je určite lepšie ako to pozeranie Pokémonov kedysi, snehuliaci už nebudú takí retardovaní, ako tí, ktorých ste stavali keď ste mali päť rokov, za skákanie do každej mláky na ulici vám už nemá kto vynadať a vlezenie rodičom do postele v sedemnástich by mohlo byť taktiež celkom epické.
Príde mi vtipné, že pred desiatimi rokmi som ja vystupovala ku dňu matiek, vyrábala infantilné, no úprimné darčeky pre vlastnú mamu a tešila sa kedy jej to dám a o 10 rokov už možno ja budem tá, ktorá to celé bude sledovať a dostane infantilné, no úprimné darčeky od vlastného decula. Všetci naokolo si zháňajú brigády, zarábajú, majú vodičáky, diskutujú o politike, študujú, po škole idú na pivo a tvária sa vážne. A mne je chvíľami zle, že som toho všetkého súčasťou.Vyrástli sme nejako prirýchlo, nezdá sa vám?
Detstvo by snáď malo trvať dlhšie.
Vankúšové vojny, pozorovanie oblakov, chytanie lienok, vyrábanie šarkanov, vyrezávanie tekvíc, kreslenie kriedami na chodníky, zbieranie jesenných listov či pekných kameňov, postavičky z gaštanov, náušnice z čerešní, robenie anjelov v snehu... Kam sa to všetko stratilo? Ja ešte nechcem stratiť to dieťa v sebe. Zatiaľ však, imaginárne dieťa milé, žijúce v útrobách môjho mozgu, zdarne prekvitá aj vďaka tomu, že stále pozorujem kvapky stekajúce po okne, v bunkroch sa schovávam so synovcami, teším sa keď dostanem kindervajíčko, na stole mám rozhádzané farbičky a kakao od ocka je spolu s krabičkovými džúsikmi či červeným vínom najlepší nápoj na celom svete... Vďakabohu ešte nie som nudný dospelák.
No predsa len sa mi zdá, že si detstvo trošička idealizujeme. Jasné, bolo super nemusieť sa učiť goniometriu ale veď Vianoce sú čarovné stále, aj keď trochu inak. A nie je super, že môžeme chodiť medzimestskou dopravou sami? Byť "starým" nie je predsa až tak zlé (opomínajúc školu, starosti, povinnosti a to, že už zrazu viem čo sú to dane, maturita, odvody či zdravotné poistenie), stačí si len zobrať potešenia z nášho detstva, mierne ich aplikovať do nášho života a svet bude hneď krajší. Chýba vám detstvo? Choďte si kúpiť bublifuk. Choďte a kúpte si tú chutnú zubnú pastu. Skočte do mláky. Pustite si Levieho Kráľa. Pite krabičkové džúsiky. Zhrabnite dieťa nejakého vášho príbuzného a hrajte sa s ním na schovávačku, vychutnávajte si jeho detskú úprimnosť a spontánnosť. A, áno, buďte spontánny a úprimní! (ale všetko s mierou, nemyslím tým to, že v záchvate spontánnosti schytíte hasiaci prístroj a pokryjete penou kabinet anglického jazyka ani to, že budete úprimní a poviete sestre, že s novým účesom vyzerá ako vykonávateľka nastaršieho remesla) Detstvo už bohužiaľ nevrátime ale stále máme fotky, na ktoré môžeme pozerať a smiať sa, spomienky, o ktorých môžeme premýšlať, zážitky, o ktorých môžeme rozprávať, bublifuky, ktoré môžeme vyfúkať (divná formulácia) a ak nenastane abnormnálne dlhé sucho tak budeme mať aj mláky, do ktorých môžeme skákať.
Som rada, že som svoje detstvo prežila tak ako som ho prežila a v konečnom dôsledku som možno aj trocha rada, že skončilo. Život nezastavíme, nevrátime. Možno je to škoda ale prakticky sa s tým nedá nič robiť. Život stále ide dopredu a my sa musíme prispôsobiť, vysporiadať sa s tým a pokúsiť sa užiť si všetky tieto nové skúsenosti, zážitky a iné shity.
No a ja mám zase mierne motivačne reči. Utraťte ma radšej.
Pokiaľ ste hľadali nejaké vyložené ospevovanie detstva, alebo naopak, dospelosti, či nejakú úvahu, čo by mala dávať zmysel, tak som vás pravdepodobne sklamala. Whatever. Idem ja radšej. Ešte sa zastavím na pár vašich blogoch a idem čítať. Zatiaľ sa majte krásne, opravte si všetky známky, užite si sneh (ak ho teda máte, u nás sa už roztopil) a hlavne to neprežeňte s učením. Love you.

Vaša z dvoch pätín ešte ľudské šťeňa Narween Black
(potrebujem trojdňový víkend)

 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Baška Baška | Web | 10. ledna 2015 v 23:20 | Reagovat

Dokonalý článok :) Ja by som už len za seba možno doplnila to, že keď som bola malá a pozerala na čiernobiele fotky rodičov a starých rodičov, tak som si myslela, že vtedy bolo všetko čiernobiele.Že ľudia, stromy, autá no všetko bolo čiernobiele.
Zvykla som plakať pri ceste do škôlky a ťahať za sebou hračky.

Ako dvojročná som v autobusoch odpočúvala neslušné výrazy a nejak mi utkveli v pamäti a potom som ich na oslavách používala :) toto moja rodina rada spomína v mojej prítomnosti :)
Keď som mala tri roky, ocko kúpil kapra.Žiaľ, kapor skapal.Keď som sa naň išla pozrieť do vane, tak ho museli posúvať rukou akoby plával.
Mala som pekné detstvo a rada by som si ho zopakovala :) Keď nájdem nejakú mláku, tak do nej skočím :D Len preto, aby som sa cítila aspoň na chvíľu o 10 rokov mladšia :D Ach, cítim sa staro :D

2 lotte-hazlert lotte-hazlert | Web | 10. ledna 2015 v 23:44 | Reagovat

Čiaramna chodníku sa vyhýbam stále, na prechode pre chodcov skáčem po bielych pruhoch (predtým sa síce uistím, či široko ďaleko nikto nie je) a bublifuk som si kúpila práve v lete, vzala som ho do internacionálneho tábora a strašila ním mojich spolutáborníkov (bola by si prekvapená, ako večer za šera dokážu mydlové bubliny vydesiť aj puberťákov....bola to prča). Krásne si to napísala, nechcem ťa utratiť, tento článok si stiahnem, vytlačím a nalepím na skriňu hneď vedľa plagátu Martina Réwaya, pretože je totálne Boží. :3 Úplne, brutálne, super, extra, mega, Boží. Krásny, výstižný, povzbudzujáci, pripomínajúci, otvárajúci oči. Mám pokračovať? Myslím, že netreba...

3 silluety silluety | Web | 11. ledna 2015 v 9:20 | Reagovat

Tak tenhle článek je dokonale napsaný :) nevím ani co k němu říct :)
je strašně moc výstižný a všechno to v něm :3 no dokonalý :))

4 silluety silluety | Web | 11. ledna 2015 v 9:20 | Reagovat

Jinak ten jednorožec je super :))

5 alexysz alexysz | Web | 11. ledna 2015 v 10:02 | Reagovat

pekne spísaný článok, páči sa mi tvoje vyberanie slov a ich kompozícia a predovšetkým slovosled (slovosled je môj veľký problém, neviem kedy sa mi stihol pokaziť :D), výstižné.
oceňujem jednorožca na oblaku, palec hore!

6 kelly145 kelly145 | Web | 11. ledna 2015 v 11:53 | Reagovat

Veeeľmi krásne napísané :)

7 Vivi Vivi | Web | 11. ledna 2015 v 15:47 | Reagovat

Náhodou mi tvoj článok dal veľa. Pretože som si krásne zaspominala na svoje detstvo plné "veľkých" starostí ako dnes pesvedčiť mamu aby som sa mohla isť hrať do pieskoviska s bahnom :D A aby ma z okna nevidela ako zbierám daždovky a vytvarame si z nich mnohopočetné rodiny:DD
Asppon trošku usmevu do tohto dňa. Ale aj dospelý človek si može urobiť krasny život, len to treba vedieť a ja verím že aj ja sa to raz naučim hihi :)

8 Dominika Dominika | Web | 11. ledna 2015 v 19:21 | Reagovat

Ja teraz čítam biografiu Stevea Jobsa! O tom si asi už počula, ale tiež odporúčam.

Kedy budeš môcť fajčiť "skutočné" cigarety?? :-D :-D Tiež si si brala balík tyčiniek a pomaly ich ohryzávala a tvárila sa, že je to cigareta z ktorej pomaly ubúda? Alebo také tie sladké, ktoré tak dokonca aj vyzerali. Teda ja som to robila. A teraz skutočnú cigaretu nechcem ani vidieť.
Inak ja stále na chodníku nestúpam na čiary. Preto nenávidím také tie, kde sú malé štvorcové dlaždičky. To je na zabitie :-) A čo sa týka tých omalovániek.. Ja som celý včerajší večer strávila tak, že som si kreslila a vyfarbovala pokémonov do pokedexu, takže... Ehmm ehmm! Je to úplne dospelácke. Aj to, že som pri tom mala pustených pokémonov v anglickej verzii (aspoň niečo sa zmenilo)
Každopádne, Narweenine motivačné reči sa mi páčia :-D A bolo to príjemné pospomínať si s tvojim článkom na niektoré veci.

9 Rezzy Rezzy | Web | 12. ledna 2015 v 20:30 | Reagovat

Skvělý článek, moc se mi líbil :) Jo, dětství by mělo trvat déle... to byly zlaté časy...  a nevěděla jsem, co mě čeká, až budu dospělá. Je to divné, napsat dospělá... já se dospělá necítím... :D A tohle je poslední rok, kdy jsem ještě náctiletá, to je teda mazec...

10 raia | creyativite ^∇^ raia | creyativite ^∇^ | E-mail | Web | 13. ledna 2015 v 22:08 | Reagovat

ja keď som bola malá zvykla som utekať. zbožňovala som hady a babka si myslela že som divná (čo asi aj som ^_^ ) ale aj tak to bolo super. padala som tiež často zo schodov. (to mi zostalo do teraz) ^_^

aj podľa mňa si detstvo idealizujeme. ja som zvykla byť riadna mrcha, keďže som dosť škodoradostná. našťastie ma väčšina mala rada a o zvyšok som sa nejako nezaujímala lebo boli mimo môjho dosahu.

ale mám pocit že tie dnešné deti sú horšie. samí donášači a podobne. a niektoré sú fakt drzé.

11 Lotte Lotte | Web | 14. ledna 2015 v 18:17 | Reagovat

Skvely clanek.. myslim ze budu mit take z matiky 3 o.O
Mas hezky blog a hezky pises ^^ ♥

12 Smajlík Smajlík | Web | 14. ledna 2015 v 18:55 | Reagovat

K tomu všetkému som mala chuť napísať len prosté ":)", ale potom som si povedala, že nie každý by mohol môj komentár pochopiť a na záver článku som si povedala, že tvoje slová si zaslúžia viac, než len to. Ale ako premýšľam, tak premýšľam a nič ma nenapadá. Nenapadajú ma žiadne slová, ktoré by mohli epicky vyjadriť môj súhlas s tvojím nostalgickým článkom. A tak len napíšem, že súhlasím. Väčšinu vecí, čo si napísala, som robila a robím dodnes. Pozorujem kvapky dažďa, pozorujem vločky ako padajú a pokrývajú svet naokolo. Na Vianoce sa teším už od októbra a aj keď stratili tú tajomnosť a Ježiško už nie je Ježiško, milujem tie sviatky. Stále chodím na prechádzky do lesa s tatinom a chodím s ním aj zbierať huby. Stále mám nezmyselné otázky podobajúce sa otázke "PREČO?" a už nemám takú chuť dospieť, ako pred pár rokmi. Tento rok budem mať sedemnásť, cítim sa staro, pretože len nedávnom som mala 15, tešila sa z občianskeho, ktorý som tak dlho chcela a za chvíľu to bude už len rok a ja vstúpim do dospelosti. A v tom dni nevidím nič, len školské lavice, tmu a ohňostroj, ktorý si chcem pustiť. To je celé. A tam niekde v diaľke je stále moje detstvo, ktoré na mňa kričí, aby som spomalila a na chvíľu sa vrátila, ale ako si povedala, nejde to.
Krásny článok :)

13 Laleh Maro Laleh Maro | E-mail | Web | 15. ledna 2015 v 19:22 | Reagovat

Božééé, asi som odpadla. :D vo väčšina bodov z tvojho detstva som a videla, ak nie vo všetkých. :D
bohužiaľ som tiež našla svet pre veľkých a tiež sa mi v mnohých smeroch nepáči...problémy z detstva, ktoré ma kedysi hnevali a radosť, na dospelácke problémy, na veci, ktoré sú reálne a globálne...damn, na čo som sa vôbec tešila?
ešteže som tak mimo, že som si spravila svoj svet, kde je možné všetko, bárs aj skákať so srnkami do mlák...lebo môžem (asi na toto som sa tešila, že budem môcť). :3
A hej? Mne tatík kúpil rovno 3 bublifuky a lebo som dobrá kamoška, jeden som darovala k Novému roku kamke. Taká som ja kamoška. A my dve si našťastie nikdy nedovolíme, aby nás opustilo to dieťa v nás... Vo mne je navždy...je to asi dedičné. :-)
Zasmiala som sa, zaspomínala...jeden skvelý článok. Nikdy ťa nedám utratiť, ja ťa adoptujem ako psíka a budeš bývať u mňa. :D

14 alexysz alexysz | Web | 15. ledna 2015 v 21:15 | Reagovat

Vôbec mi to neprekáža, ak budeš mať čas, pokojne hoď nejaký ten komentíčeQ (:D), aspoň si vypočujem ďalší názor :) časovú tieseň poznám, som v nej aj ja momentálne, čiže to je v poriadku. problémy s kolenami mám už od útleho veku čo si pamätám (stále mi niekto v noci musel mazať kolená Voltarenom bleh) teraz po dlhých rokoch som konečne išiel za odborníkom a idem na to ešte prvýkrát, neviem ani čo ma čaká, ale dúfam že to bude ''žúžo'' :D. vďaka, a to ma sestra kritizuje že vraj nemám štýl a ani fastion taste :D

15 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 17. ledna 2015 v 17:37 | Reagovat

Myslím, že toto je ten najkrajší článok, aký som od teba čítala. A rozhodne stál zato. Všetko si to napísala tak pekne, presne ako to cítim (ja by som to asi takto nezvládla). :)
Je super byť dospelou, môcť robiť veci, o ktorých som ako malá snívala, ale nemali by nechcem to dieťa, ktoré v sebe mám nechať odísť. Prosto nechcem. Chcem aby so mnou prežilo prvú veľkú lásku, promócie, chcem sa s ním vydávať a žiť až do konca. Je súčasťou mňa. A preto budem chodiť po námestí a fúkať bubliny. A každú nedeľu si ľahnem na gauč k otcovi a budem sa hrať s jeho veľkou rukou....lebo detstvo je prosto fucking awesome! :D
Inak mojou najobľúbenejšou hrou bolo sedieť pri okne (mala som tam také schodíky, aby som všetko videla) a typovala som, čo pôjde skorej na vedľajšej ulici - chodec, auto, autobus, cyklista a tak. Strávila som tou hrou neskutočné množstvo hodín a myslím, že si to niekedy v blízkej budúcnosti zopakujem (ale bez schodíkov) ;)

16 Inalyn Inalyn | E-mail | Web | 17. ledna 2015 v 19:01 | Reagovat

Bože to je tak strašne zlaté :3 Akurát si sa mi trafila na moju vlnu, pretože v posledných dňoch som tiež akási nostalgická :D
Vo veľa bodoch sa vidím aj ja. Napríklad tí plyšáci...Vždy mi bolo ostatných ľúto a v posteli som ich mala čo najviac! :D
Inak mňa fascinovali slimáky...No a mravce som učila plávať, takže som ich veľa utopila, chudáčikov :( Teraz mi ich je normálne ľúto, pretože som ich veľa pošlapala od zlosti, že ma nepočúvajú a za toho sa nechcú naučiť plávať :(
Inak aj ja som vždy sledovala kvapky! :D A teraz keď idem autom a prší, tak to, že ktorá bude prvá hrávam aj teraz O:)
Inak to s tým kaprom je krásne :) Možno by to neprežil, ale myšlienka je to pekná :D
Tiež som toho názoru, že detstvo si niekedy až príliš idealizujeme...Ja napríklad vidím kúzlo aj v tom, že už môžem chodievať do mesta s kamoškami, ísť na nákupy a aj variť, pretože ako píšeš, je to sranda. Tiež som rada, že som svoje útle detstvo už prežila a je za mnou. A ja mám pekné spomienky. Celé detstvo asi za mnou ešte nie je, to mám ešte čas tie štyri roky :D
Vlastne, nemyslím si, že mi bude niekedy chýbať, pretože ja dieťaťom zostanem asi navždy. Holt, mám to už v povahe :D A náhodou, ty máš také pekné nenásilné motivačné kecy, ktoré naozaj motivujú ani o tom nevieš :))

17 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 17. ledna 2015 v 21:08 | Reagovat

Toto je ale sakra dobrý článok :3 a to som si myslela, že už ma viac nemôžeš dostať. Stalo sa.!
"už žiadna spásonosná myšlienka nezaklopala na dvere sťa Svedkovia Jehovovi". to je tak dobré prirovnanie. Rozosmialo ma :3
Tiež mi chýba detstvo, ale čím viac si uvedomujem, že chcem byť vlastne dospelou, pretože ako dieťa som nebola veĺmi spokojnou. Keďže som bola príliš "malá" a  "hlúpa", nikto nechcel uznať môj názor a všetci si mysleli, že nič neviem.  Dospelí ma proste nepochopili a ja som nepochopila ich.
A tak mi pomali došlo čo sú to dane, poistenie a podobné veci, ktoré si spomínala. A prišla som na to, že som rada, že to viem a že to chápem. A nikto ma nikdy neučil čo tieto veci znamenajú. Pochopila som to sama, pretože môj mozog sa stále rozvýjal a tak nejak začal sám chápať súvislosti. A už sa nikdy nechcem vrátiť do čias, keď to môj mozog nevedel a ľudia mi to museli vysvetľovať primitívne, a aj tak som to nepochopila.
Mám rada svoj mozog. Ale mohol by viac vediet matematiku a fyziku :3

18 steel32 steel32 | Web | 18. ledna 2015 v 16:27 | Reagovat

ach joo, právě si mi úplně připomnělo to bezstarostný dětství :( a taky to jak šíleně stará a dospělá si teď připadám :DD
ale koukám, že sme si byly dost podobný :DD

19 Miss No Strong Miss No Strong | E-mail | Web | 18. ledna 2015 v 21:03 | Reagovat

Ach jo, dětství. Je opravdu šílené si uvědomit, jak rychle se řítí dospělost a všechny ty věci okolo toho.
Anyway, animované pohádky, kakao, fručka (krabičkové džusy :D), pohádkové knížky, sněhoví andílci, kindervajíčka... ne, myslím, že nikdy doopravdy nedospěju.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama