Keď nemotornosť nemá hraníc

25. listopadu 2014 v 22:14 | Narween Black |  Serióznosť stelesnená
Nikdy som nepatrila k tým ľuďom, ktorí ovplývajú nejakými, či už špeciálnymi alebo aspoň základnými, fyzickými zručnosťami, či dokonca talentom v oblasti športu. Už ako malé Narweeniatko som začala s poškodzovaním svojej telesnej schránky najrôznejšími pádmi, obúchavaniami sa o steny, zárubne a stoly, chytaním horúcich vecí, pichaním sa do očí... a tak ďalej. Vieme si to predstaviť, hej? Vekom sa moja schopnosť telesne si ubližovať postupne zdokonalovala a práve vďaka tomu vás dnes môžem obšťastniť článkom o tom, aká som nemotorná, ako som sa viackrát pokúsila omylom zabiť a ako som počas celého svojho života spôsobovala jednu katastrofu za druhou.





Asi prvý krát som sa pokúsila zmárniť svoju osobu hneď počas mojich prvých vianoc. Maminka ukazovala pármesačnému Narweeniatku sklenenú vianočnú gulu. Nerátala však s tým, že ju Narweeniatko bude chcieť skonzumovať a kus si z nej odhryzne. Revúce decko s ústami plnými črepov a všeobecná hystéria... ach, tá vianočná idylka...
Toto síce nepreukazuje moju nemotornosť ale nešlo to nespomenúť.
Počas toho ako som sa učila chodiť som padala a trieskala sa o všetko možné jedna radosť. V tomto životnom období je to však prirodzené takže moji príbuzní ešte netušili čo za experta doma majú. Moje pády, zakopnutia a následné modriny a škrabance však postupom času neustávali a pravdepodobne ani nikdy neustanú.
Padala som na ľade, na chodníkoch, na cestách, na tráve, na blate, na štrku, na snehu, na hrboľatej zemi, na rovnej zemi, padala som aj zo stoličiek, z postelí, z bicyklov, z kolotočov, z korčúľ, padala som vo vani, padala som na lyžiach, na sánkach, zakopávala som o prahy, o koberce, o káble, o šnúrky na topánkach, o rôznorodé imaginárne predmety, o vlastné nohy, o nohy iných ľudí, o kyslík... Bolo (a aj stále je) toho veľa.
Pamätám si ako som padla keď ma mala strážiť staršia sestra a rozbila si obe kolená. Normálnym, pokojným krokom sme šli po chodníku, ja som padla, zbadala som, že mi z oboch kolien tečie krv a rozplakala som sa. Potom som mala veľké chrasty, ktoré som si neustále olupovala a tak sa ďalej sebapoškodzovala. Šikuľka.
Raz ma mal strážiť brat. Mal taký super nápad, že ma bude voziť na táčkach. Super nápad to bol dovtedy, pokým ma nevykydol do babkinho viniča. Keď ma strážil o pár rokov na to, hádzali sme si loptu, ja som ju extrémne elegantne odrazila bruchom a skončila sme na pohotovosti pretože som vraj mala na bruchu dosť hrozivo vyzerajúcu podliatinu. Jupí.
Za zmienku stojí aj príhoda keď som bola v bludisku, jebla si hlavu a opäť raz navštívila pohotovosť. Tentokrát s hrčou na hlave a miernym otrasom mozgu.
Pred pár rokmi som sa nejakým spôsobom, ktorý nebudem bližšie opisovať, dostala k malej motorovej štvorkolke. Prešla som na nej asi desať metrov a skončila v poli. Na druhý deň som nemohla ohnúť ruku pretože môj lakeť bol dvakrát taký veľký ako obyčajne a fialový. Už vtedy bolo evidentné, že talentu na šoférovanie som moc nepodedila.
Je zázrak, že som ešte nikdy nemala zlomenú žiadnu podstatnú časť tela. Mala som zlomený len malíček na nohe. Dvakrát. Ten istý. Prvýkrát som utekala a zakopla som o schod. O rok na to som utekala a zakopla o schod. A ževraj sa človek z chýb učí, no... Tak fajn. Nevadí.
Nie je to tak dávno čo som sa učila lyžovať. Po absolvovaní lyžiarskeho v škole sa rodičia rozhodli, že pôjdeme na jeden deň overiť moje schopnosti. Ako dozor mi bol určený brat, nakoľko okrem neho a mňa nikto iný z našej rodiny nelyžuje. Prvá jazda bola v pohode. Počas druhej jazdy som sa hneď na začiatku svahu nejakým divným spôsobom zdrbkala. Viezla som sa chvíľu dole kopcom po chrbte a vlastne by sa ani nič nestalo keby sa mi "vypli" lyže. Lenže ony sa rozhodli zostať mojou súčasťou, mne počas pádu skrútlo pravé koleno, roztrhla som si rovno dva kolenné väzy a roztrieštila jabĺčko. Prišli pre mňa záchranári na skútri a pri jazde dolu dokonca pustili sirénu. Normálne zážitok na celý život. Sedem týždňov o barliach rozhodne nebolo príjemných, tri mesiace rehabilitácií taktiež nie. Nakoniec sa aj tak zistilo, že celé to koleno je naprd a musela som ísť na operáciu, po ktorej nasledovali zase dva týždne o barliach a takmer 5 mesiacov rehabilitácií... Športom ku trvalej invalidite, čo vám poviem.
Samozrejme, tých zranení bolo oveľa oveľ oveľa viac ale keďže sa mi dačo stane takmer každý deň... myslím, že toto ako ukážka poslúži dostatočne.
Nešportujem. Ja som schopná zabiť sa aj pri joge.


Miestom, kde sa moja nemotornosť prejavuje dosť intenzívne je kuchyňa. Už som sa obarila vodou z cestovín, rozbila zopár tanierov a šálok, vykydla veľa jedla, vyliala veľa tekutín, rozsypala veľa sypkách vecí, opálila sa minimálne tisíckrát, porezala minimálne stokrát a vyhlásila doslova krvavú vojnu struháku na syr. Keď mám svoj deň tak ma mama z kuchyne vyháňa lebo narobím viac škody ako osohu.
Ďalším problémom je cestovanie v MHD, hlavne ak stojím, vystupujem alebo nastupujem. Aj keď som tam padla len raz už sa veľakrát stalo, že som ublížila mojím nevinným spolucestujúcim.
Môžem len ďakovať bohu, že nie som vysoká. Vďaka svojej nízkej výške (wtf) aspoň nenarážam hlavou do zárubní.
Problémom sú však moje milované vlasy. Motajú sa mi do prsteňov, zasekávajú pod tašku, motajú do šatiek, namáčajú do všekého omáčkoidnej konzistencie a raz som si ich dokonca privrela do dverí auta.

Dvere sú môj večný problém. Veľakrát zabudem, že sú zamknuté a potom sa ich snažím otvoriť. Ťahať alebo tlačiť? To je priam otázka storočia. Búcham si do nich ruky a lakte, kľučky ma v tichosti nenávidia a prahy sú diablov vynález.
Keď pijem tak je dosť veľká pravdepodobnosť, že sa oblejem.

Stĺpy! Och, prečo?

Schody radím k ďaľším veciam, s ktorými sa vzájomne nenávidíme.
Len tak púšťam veci na zem. Neviem prečo... proste len padajú a padajú a padajú. Ale ja za to rozhodne nemôžem, obviňujte gravitáciu! Jedna rada: nikdy mi nedávajte na starosť nič krehké.
Hrozím sa okamžiku keď ma počas jazdy autom zastavia policajti a povedia mi, že mám ísť po rovnej čiare. Ja totiž niekedy nie som schopná, môžem byť akokoľvek triezva, akokoľvek sústredená.
Môj telefón trpí a je pozoruhodné, že jeho displej je len doškriabaný a nie prasknutý. Ten predošlý sa mi nešťastnou náhodou podarilo zhodiť z prvého poschodia, našťastie som vtedy mala ešte nokiu, ktorá to, samozrejme, prežila.
Keby bolo vrážanie do ľudí šport, tak by som bola minimálne majsterkou európy.
Neviem chodiť na vysokých opätkoch a nikdy to vedieť nebudem. Deal with it.
Mám panický strach z novorodencov a podobne malých detí pretože sa bojím, že im ublížim. Nie, nechcem a nebudem tie malé bytosti držať na rukách.
Nerada nosím biele veci pretože je previdlom, že keď mám niečo biele tak sa oblejem, ušpiním alebo máme na obed špagety s rajčinovou omáčkou, rajčinovú polievku či dačo iné podozrivo farebné.


A čo mi bolo dnešnou inšpiráciou na napísanie článku? Zaútočila na mňa rozhorúčená žiarovka a tak mám teraz pri lakti už pluzgier o rozmeroch asi 3krát4 centimetre. Au. Samozrejme, že som zabudla, že som sa popálila a poviem vám, že šampón v otvorenom pluzgieri nie je nič príjemné. Au. Vyliala som mileko. Zaútočila som na spolužiačku dvermi. Potkla som sa o mačku. Pri krájaní chleba som si odrezala kus nechtu. A tak.

A čo vy? Považujete sa za nemotorných ľudí? Nejaké zaujímavé zranenia či iné katastrofy, ktoré vás postihli? Akýkoľvek feedback je vítaný.
Vidíme sa pri ďalšom článku, medzitým sa majte krásne.

Vaša walking disaster Narween Black.

 

6 lidí ohodnotilo tento článek.

Komentáře

1 Aerosol Aerosol | Web | 26. listopadu 2014 v 8:18 | Reagovat

Au.
Miestami som sa pobavila, ale... au. Nezávidím ti, hoci keď už nič iné, aspoň to vieš vcelku zábavne podať. Au.
Nie som na tom našťastie až tak zle, hoci tiež mám pár takýchto historiek :D Napríklad, keď som mala asi dva roky, ušla som rodičom v nákupnom centre a strčila som prsty do eskalátora... Doteraz mám jazvu na malíčku ^^ Našťastie, vážnejšie úrazy sa mi vyhýbajú, ešte nikdy som nebola v nemocnici a dúfam, že sa to ani nebude meniť. Hádam sa i tebe budú už vyhýbať, vidím, že si ich zažila už dosť na celý život...
Pekný deň prajem :)

2 Džejní Džejní | Web | 26. listopadu 2014 v 10:14 | Reagovat

citim sa trochu blbo, ze som sa na tomto clanku smiala a to dokonca na prednaske v skole :D lenze ty svoju nemotornost dokazes podat tak super vtipne. ja som mala pocit, ze som tiez tak trochu walking disaster, ale po tvojom clanku o tom dost pochybujem. sice sa mi stava, ze vylejem dzus alebo mlieko, prinajlepsom vodu, ta sa aspon nelepi, alebo ze vysypem cukor ci muku, trepnem si laket o stol, o nieco zakopnem, trochu si ostruham prst alebo si niekde pricvikenm vlasy, ale nestava sa mi to asi az tak casto ako tebe :D na pohotovost ma kvoli zraneniam zachranka este neviezla, ale z cistej prezieravosti sa sportovaniu radsej vyhybam. lyzovat ani neviem a na telesnej radsej stojim opodial, aby ma nahodne letiaca lopta nemohla knock-outovat.

3 Miss No Strong Miss No Strong | E-mail | Web | 26. listopadu 2014 v 16:48 | Reagovat

Jsi fakt taková malá "walking disaster" :D
Já se v autobuse pravidelně bouchám o takové ty nízké, prokleté věci, kam se dávají velké tašky :D
Ale jinak... nevím, za nemotoru se moc nepovažuju. I když... podaří se, že ano :D
Ale tvůj život nemůže být nudný, jak to tak pozoruju :D
Super článek!
btw. já jsem se našla v levém sloupečku! omg, omg (skáče po pokoji ve šťastné euforii)... taková čest :3

4 alexandra. - nobrainn.blog.cz alexandra. - nobrainn.blog.cz | Web | 26. listopadu 2014 v 19:25 | Reagovat

:D :D :D Dosť si ma pobavila :D ja som rada že niesom taká nemotorná, síce trošku som ale to nevadí. Mám na hlave jazvu+hrču od svojich 4 rokov rovno na pravej strane čela o rozmeroch cca 2x2 cm - Bola som doma so starkou a mamina s bratom šli preč na bicykloch a ako sa vracali ja celá natešená som sa rozbehla za nimi po ceste a zrazu mi prišla pod nohy imaginárna vec a mala som mierny otras mozgu, jazva a trvalé následky do teraz :D :D. Musela som byť vždy najväčšia frajerka tak som sa z kopca ako malá postila na bratovom bicykli ktorý nebrzdil... Samozrejme som nedočiahla ani na zem a tak som nejako nestihla vytočiť a skončila som v kanali s bicyklom na chrbte a cestou lišajou na tváry :D a na rukách. Tento rok pád na lyžiach... Lyžiarsky, predposledný deň a bola som v skupine medzi najlepšími lyžiarmi. Strašne zľadovatelý povrch a ja som sa úplne z vrchu pustila bez akého koľvek brzdenia a prišiel kopček a ja som sa nejako zamotala padla , lyže sa mi našťastie odopli ale letela som najmenej 10 metrov dolu kopcom... Udrela som si hlavu, oškrela brucho a mala som vyskočeny stavec. Na druhý deň som lyžovala bez akého koľvek obmedzovania :D :D . Cez leto som sa bola korčuľovať a ako som šla na korčuliach boli strašne dlhé šnúrky a tie sa mi zamotali o korčule obe a na štrku som padla a rovno na kolena a mam jazvu do teraz :D. Padla som strašne veľa krát z koňa ale väčšinou to nebolo mojou vinou. Najhoršie asi bolo keď som v zákrute v trysku padla strmhlav do kanála a mala zas mierny otras mozgu. A nevedela sa postaviť. Ale to k jazdectvu patrí ... ☺ To sú všetky moje pády. A najnovšia popálenina zo sviečky. Ale ako vidím to nemá nič proti tebe :D .

5 alexandra. - nobrainn.blog.cz alexandra. - nobrainn.blog.cz | Web | 26. listopadu 2014 v 19:27 | Reagovat

[4]: môj komentár je dlhý ako svet :D :D a ešte som chcela spomenúť kamarátku. Mám kamarátku presne ako si ty. Vždy a všade si spraví nejaký trapas, padne, zasekne sa vo dverách autobusu, padne na schodoch, obleje si nohavice tak že vyzerá ako ošťatá a chodí s tím po škole. A najlepšie bolo keď sa lúčila s frajerom a kukala sa naňho. On stál na druhej strane cesty a kýval jej a ona jemu a pri tom ako sa usmievala a kývala kráčala do predu bez toho aby sa pozerala. V tom sa otočila do predu a narazila čelom do značky a padla. :D Ja som sa nehorázne začala smiať a jej frajer sa len chytal za hlavu a smial tiež :D :D ona chúďa ležala na zemy kým som sa dosmiala :D :D

6 Baška Baška | Web | 26. listopadu 2014 v 20:03 | Reagovat

Ako a kde začať :D keď som bola ešte bábätko, a mala ma strážiť babka, posadila ma na stôl, lebo to bolo moje obľúbené miesto, mala som na všetko výhľad a tak.No, ale keďže som už v takto skorom veku bola veľmi schopný bandžidžampingista, rozhodla som sa skočiť.Ako spomienku na túto milú príhodu mám jazvu pod perou (čiže som asi spadla na hlavu) :D . Podobne ako ty som asi v 5 rokoch chodila na mažoretky.Ja som však nebúchala s paličkou nielen do seba samej, ľudí naokolo ale sa mi podarilo tresnúť aj mnoho hodnotných vecí, napr.sklenenú skrinku, televízor, pár váz...Ako som tak rástla, tak mojim najväčším nepriateľom sa stával ľad, aj keď mám zimu veľmi rada.Ľad, to je niečo, čomu sa snažím vyhýbať, no vždy na neho narazím (doslova).Inak tak každodenne sa mi stáva, že niekomu stúpim na nohu v MHD, alebo sa v noci trepnem hlavou o stenu.To je taká moja klasika.

7 dombabas dombabas | 26. listopadu 2014 v 20:08 | Reagovat

Teda, ja niesom veľmi škodoradostná (klamem, som neskutočne škodoradostná, len to nedávam najvavo), ale pri tomto článku som sa neskutočne nasmiala.
Ja som veľmi podobne nemotorná, ale našťastie to nezanecháva následky na mne, ale na ľuďoch v mojom okolí. Nepýtaj sa mojich spolužiačiek, koľkokrát schytala basketbalkou do hlavy, keď sa nepozerali, koľkokrát som im vypálila, keď som si obliekala mikinu v autobuse, koľkokrát som mala vyložené nohy na ich stoličke zatiaľčo sa hojdali a potom, ako som to stratila spod kontroly sa strepali na zem ako vrece zemiakov.. :-D So mnou byť v jednej triede je ako za trest.

*Inak jedna pripomienka mimo veci. Vážne máš zase nový design?! Vážne! Kedy to stíhaš? Je krásny, mimochodom.. ako vždy

8 fakynn fakynn | Web | 27. listopadu 2014 v 13:15 | Reagovat

Já jsem to samý, tělo samá modřina, jizva a šrám. :D Nemotornost je takové moje druhé já.
S tím ukousnutím vánoční kouličky, představila jsem si to a kdybych měla být tvoje mamka, asi si taky uhryznu, jak bych z toho byla hotová. Muselo být strašné.
Někdy jsi mě vážně rozesmála. :D
Já si pamatuju, že asi ve třetí třídě jsem si vzala kolečkové brusle a chtěla sjet takový obří kopec a samozřejmě se strašně rozsekala. Měla jsem sedřené kolena, lokty. :D Nebo jsem chtěla sjet tu rampu, jak je na schodech pro kočárky. Měla jsem přes ledviny jednu obrovskou modřinu a máma to zjistila až po pár dnech a tak mě seřvala, že jsem si mohla něco udělat, že jsme s tím měli jít k doktorovy a podobně.
Na ruce mám velkou jizvu, protože jsem si ji roztrhla o jedinou trošku ostrou hranu, když jsme hrály se ségrama schovku.
Ve školce jsem se houpala na houpačce, chtěla si na ni jakoby lehnout, být rovně a odřela jsem si celé čelo. Měsíc jsem chodila s obrovským kolečkem odřeným na čele. :D

9 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 27. listopadu 2014 v 20:08 | Reagovat

:O :O Je toho veľa. A myslím, že tak  trošku preháňaš :) Ale v niečom som sa našla aj ja. Hlavne v kuchyni. Tak mi to nejde. Neviem otvoriť konzervu, nakrájať chleb, preliať niečo z miesta na miesto bez toho, aby som to rozliala a podobne :) Možno to bude tým, že som ľaváčka.
Ty si tých úrazov ako dieťa ale mala. Ja si na svoje skoro vôbec nepamätám. Viem, že na pohotovosti som ani raz nebola, ale mala som veľa modrín na kolenách a chrasty. Tiež som si ich rada odlupovala, a dobre že som ich dokonca aj nezjedla :) Zaschnutá krv a vlastne všeobecne krv mi vždy chutila :3 :3 Som to ale tvor.
Pamätám si skôr na úrazy môho brata. Jeho napuchnuté oko, keď sme sa bicyklovali, jazvu na čele, keď sa buchol do postele. A tak ďalej :D
To, že si maala dvakrát zlomený jeden a ten istý malíček je úplne normálne. Ja som mala z volejbalu narazený dvakrát malíček na ruke a z karate trikrát malíček na nohe a raz celé chodidlo, kedy som kopla "protivníkovi" do lakťa. Ale to som všetko vyliečila domácou medicínou. Aj keď som minimálne 5 dní nemohla chodiť, potom ďalší týždeň len akotak :)

Mno, som rada, že si mi dala priestor pospomínať na svoje staré úrazy. Tento článok sa mi strašne páčil. Zamilovala som sa doňho :) Ty si vieš vždy spomenúť na také veci, ktoré všetci berú ako samozrejmosť :) Úplne to zbožňujem a milujem <3

10 womm womm | E-mail | Web | 28. listopadu 2014 v 0:33 | Reagovat

Holy shit.
Považoval som sa za nemotorného človeka pretože tiež zvyknem zakopnúť o kyslík, ale prekonala si ma :D Každopádne aspoň to vtipne opisuješ. Nezávidím Ti to.
Mojím zážitkom je vlastne, že také zážitky nemám. V živote som si nejako vážnejšie neublížil... ale to skôr preto, že som býval posera a no-lifer... to mi ostalo :D :D

11 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 28. listopadu 2014 v 14:35 | Reagovat

Neber to nejak osobne, ale týmto článkom si mi sakra zlepšila náladu. Proste výbuch smiechu aký mám teraz, som už dávno nemala :D :D :D :D
Podľa mojej skromnej mienky, nie som až taký nemotorný človek ako ty, ale v mojom okolí som rozhodne číslo jedna. Ešteže, mám zvláštnu kožu a modriny sa mi robia málokedy :D Ruky som mala zlomené trikrát (2x pravú a 1x ľavú) a to je zatiaľ všetko. Za zmienku však stojí, že keď som mala asi šesť šla som dole po schodoch a nejak zvláštne som prestupovala až som nakoniec zletela dole, dodnes sa čudujú, že som nemala žiadne tržné rany ani nič, i keď sú tie schody strašne strmé. Vtipné, že ako námesačná som ich zliezla bez problémov :D A potom také veci ako rozbitá hlava o chodník alebo pár štichov na brade, lebo som narazila na krbovú dosku.... Dnes som na tom omnoho lepšie, i keď napríklad dvere považujem za neprekonateľnú prekážku či už sú zatvorené, otvorené a či je svetlo alebo nie. Takže viem ako sa cítiš, keď zakopneš o kyslík :D :D :D :)
A čo sa týka jógy, to ľudia podceňujú. Podľa mňa je to náročnejšie ako trebárs beh. Ja padám pravidelne a ľudia spolu so mnou, čo sposobuje všeobecný záchvat smiechu a pobúrenie dotknutých osôb. Inštruktorka darmo vraví, že sa nemáme jeden druhému smiať, yeah :D
Teším sa na ďalší článok, tento bol skvelý ;)

12 steel32 steel32 | Web | 28. listopadu 2014 v 15:52 | Reagovat

ty si zabiják normálně :DD
hlavně mě rozsekalo jak tě hlídal brácha :DDD ale fakt bych normálně čekala, že budeš mít deset tisíc zlomenin :D
a pamatuju si jednu holku co mi deštníkem skoro vyšťouchla oko, určitě si to byla ty! :D
a představila sem si tě v regálu s alkoholem :DD katastrofa :D

13 thedreamwalker thedreamwalker | Web | 29. listopadu 2014 v 0:33 | Reagovat

Narweeniatko :D nikdy neprestanem obdivovat tvoju schopnost tvorit tak mega uzasne vety.. ja ani ten obdiv neviem poriadne vyjadrit, mi dochadzaju aj adjektiva!! :D

hmm hned som si spomenula na stvrtok co som isla domov s kufrom.. a to uz hned samo o sebe je vtipne :D schody na intraku, schody v buse, schody na stanici, schody vo vlaku... schody schody chody... najprv 500x zaseknem kolieska kufru v nejakej jame alebo super nerovnom chodniku.. potom ked ho taham tak sa otaca do vsetkych stran :D:D lebo asi rychlo chodim.. a po schodoch sa mi ho nechcelo zdvihat a tak som ho chcela len tak tahat za sebou.. a tak sa mi zaplietol pod nohy a nejak som sa potkla a TAKMER zletela... no nastastie nie :D

a inak na intraku mame poschodovu postel, som hore a cudujem sa, ze este nemam nic zlomene!
(klop klop klop)

14 moon moon | E-mail | Web | 29. listopadu 2014 v 13:02 | Reagovat

Celá ja... nabúrala som asi o všetko čo sme doma mali a tiež som všetko jedla. Je zázrak že ešte žijem :D asi dva-krát v tomto období som nabúrala do stlpa zakopla som o všetko možné. Neustále mám narazené pelce (aj teraz) a proste som taká istá ako ty :D V kuchyni mi to tiež nejde a keď som naposledy niečo piekla skoro vyhorela kuchyňa. Pamätám si tiež ako som spadla do pivnice a potom som mala veľký monokeľ a rozbité kolená nejaká novinka... A tiež som sa pekne škrašlovala keď som si ostrihala niečo  ako ofinu. Behala som a ked som si vyzula topánky mala som narazený palec  :D Super článok....

15 Vivi Vivi | Web | 30. listopadu 2014 v 0:46 | Reagovat

Síce by som sa z tvojich zlých spomienok nemala smiať, ale to sa nedá:DDDDD Really? Keebyze ťa nepoznám a neviem, že si úžasné dievča (síce ťa vážne nepoznám, ale si úžasná:D) tak neviem neviem čo si o tebe pomYslím.Toľko pádov a nehôd nezazijem za celý život, haha aspoň v niečom som lepšia:D
Ale to s tým kolenom muselo byť hnusné, auu ...ako si to mohla preboha zvládnuť? Ja som to uz len pri čítaní nezvládala, auuu proste aauu..Tak ti prajem pekný deň a čo najmenej pádov hihi:).

16 Ang Ang | Web | 30. listopadu 2014 v 21:09 | Reagovat

Tohle mi přímo nechutně připomíná mě :D Jdu si, jdu a najednou mám v obličeji strom :D Stojím, stojím a najednou sedím na zemi :D "Jo, dej mi to, v pohodě, věř mi ... eh, promiň, já ti tam něco.. omylem.. smazala..." :D I když jsem si ještě nic nezlomila, kupodivu, na tohle si holt dávám pozor :D Ale stejně jako na tohle jsem expert na zapomínání věcí :D

17 Katka Hromádková Katka Hromádková | Web | 1. prosince 2014 v 20:01 | Reagovat

Jakoby ten článek byl o mně :D

18 Sandy Sandy | 2. prosince 2014 v 15:09 | Reagovat

Tvoje pády a zranenia určite nemôžu byť veľmi príjemná vec, avšak v tomto článku si to tak perfektne a vtipne podala, že som sa  až váľala od smiechu (no dobre, sedím na posteli opretá o radiátor a ten všetky tie záchvaty schytal spoločne s mojím chrbtom :P). Každopádne, tvoj život rozhodne nie je nudný ;-)
Ja síce našťastie v týchto veciach až taký problém nemám, avšak na druhú stranu, som bordelár. A všade, z kade odídem, zanechám po sebe nejaký druh neporiadku, špecifického len pre mňa :P
Začalo to už asi v čase, keď som bola ešte mimino a presne v strede kuchyne som zanechala svoj exkrement. A vzápätí som si s úsmevom odišla do druhej izby :P.

19 StandyB StandyB | 2. prosince 2014 v 21:42 | Reagovat

to mi pripominá Bellu z Twilightu :D...ale chcapem nie je to na smiech ako keby si tie nehody priam pritahovala ...ber to ako svoj talent mozno raz ti to zachrani kozu ....neviem ako to mozem tvrdit ale osobne myslím si to :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama