Bittersweet

10. srpna 2014 v 0:26 | Narween Black |  Smietky bežných dní

Niečo sa končí aby sa niečo iné mohlo začať. Momentálne sa končí veľa vecí. Práve zapadá slnko , čo z mojej izbičky síce nie je vidieť ale ten pohľad zo záhrady je vskutku nádherný. Milujem západy slnka, sú tak krásne, tak očarujúce, tak bittersweet.
Bolí ma duša. Cítim tlak. Bolesť. Smútok. Úľavu. Radosť. Strach. Ešte viac smútku. Cítim všetko.
Len tak ledabolo hryziem jablko a rozmýšľam.




Je tu veľa vecí, ktoré mi vyčarúvajú úsmev na tvári.
Je tu veľa vecí, vďaka ktorým ma bolí srdce.
Samé plusy a mínusy, samé rozhodnutia a následky, samé úsmevy a slzy, samé hello and goodbye. Skrátka život, neuveriteľne jebnutý život. A život mi teraz dáva pocítiť, že žijem, že cítim, že som, že existujem. Zatiaľ.
Bolestne zanechávam svoj dvojtýždňový život za sebou a vraciam sa k tomu minulému. A sakra sa mi nechce to spraviť. Mám chuť utiecť, vrátiť čas aspoň o týždeň, o deň alebo o presne 47hodín a 32 minút. Vtedy to bolo v poriadku. Teraz sa bojím návratu naspäť pretože tu som žila v akomsi izolovanom prostredí bez väčších problémov kde všetci boli milí, starali sa o mňa a jediné problémy čo som mala boli viac-menej zanedbateľné a len a len moje.Viete na čo som prišla? Že keď človeku ukážete, že sa môže mať aj oveľa lepšie jeho požiadavky automaticky stúpnu a len s odporom sa vracajú do starých koľají... A ešte jedna vec:
Čo je ťažšie, opustiť celý svoj doterajší svet a život na dva týždne a potom sa doň nerušene vrátiť alebo vytvoriť si svet, priateľstvá a vzťahy na dva týždne a potom to všetko opustiť navždy?
Včera bol goodbye deň... Hmmm... tak toto je moja posledná cesta do školy. Toto je naposledy čo si dám rannú kávu s Ľubošom. Už nikdy viac nebudem sedieť na tejto stoličke. Už nikdy mi Nick nepovie, že... už nikdy mi vlastne nikdy nepovie nič. Už nikdy nepôjdem hore týmito schodami. Už sa nikdy s nimi nebudem zhovárať. Už si nikdy nebudem robiť čaj v tejto kuchyni. Toľko vecí som robila na posledy. Ľudia čo už nikdy neuvidím. Miesta čo už nikdy nenavštívim. Budovy, okolo ktorých prechádzam naposledy. Už nikdy to nebude také ako teraz. Nechcem ísť domov... čo ma čaká doma? Rodina? Priatelia? Pche... možno som heartless bitch ale nechýbali mi. Ani jeden z tých idiotov mi nechýbal. Ani rodičia, ani brat, ani pes, ani kamaráti. Nič. Sama som z toho bola prekvapená ale absolútne nikto mi nechýbal.
Chýba mi Ľuboš. Už teraz mi chýba... niekto koho som poznala len dva týždne a chýba mi viac ako vlastná mama. Som ja vôbec normálna? Viem, že o dva či tri dni už budem v poriadku ale teraz nie som. Chýba mi jeho úsmev, jeho gentlemanstvo, jeho humor, jeho vôňa, jeho slová. Chýba mi on. Bolo nepredstaviteľne upokojujúce mať ho pri sebe. Neurčitý pocit, že pri ňom sa nestratím, pocit, ktorý som nemala tak hrozne dlho. Ten pocit, že sa môžem spoľahnúť a nedočkám sa sklamania. Ani raz som nešla zo školy sama, ani raz ma nenechal v štichu. Čakal na mňa po škole vyše dvoch hodín aby sme šli "domov" spolu, kúpil mi zmrzlinu, mal orientačný zmysel, ktorý mne chýbal, zavolal ma von, odprevádzal ma, vysvetľoval, skladal mi komplimenty. Človek by sa doňho zamiloval keby, keby... no keby to nie som ja. Ja sa nezamilovávam.
Veci viete naplno oceniť až keď zmiznú z vášho života, že? Na to presne som myslela keď som sa dívala na jeho chrbát. Odišiel a nechal ma samú v cudzom meste. A po dvoch hodinách sa akoby zázrakom objavil, že mu ušiel autobus a ďaľší mu ide až o hodinu. A tak sa vrátil. Posledné minúty spolu... a ja som to chcela zastaviť. Ešte jeden deň, ešte jeden moment. Posledné slová, posledné objatie, posledná pusa. Prvýkrát som šla domov osamote. Plakala som keď som sa vrátila do izbietky. Hanbila som sa za to ale potom som si uvedomila, že som vlastne plakala už aj za menšie veci (vrcholom je pád čajovej lyžičky) a teda to je v pohode.
Ani nákupy ma nedokázali rozveseliť natoľko aby som zabudla na všetkých tých ľudí čo tu nechávam.
Toto je, deti moje milované, to, čo mi momentálne trhá srdce na kusy (smutnú časť textu máme za sebou)

Teraz sa s nenápadnosťou červeného dvojposchodového turistického autobusu presuňme k tomu čo ma teší. Ráčila som si totiž povšimnúť, že som v poslednom čase negatívna sťa ekonomické prognózy Mauritánie. A dokonca ste si to všimli aj vy, moji drahí čitatelia. Nie som na tom až tak zle... a možno som. Ja už neviem, Momentálne som taká otupená nezmyselnou bolesťou a smútkom, že neviem.
Teší ma... čo ma teší ? Blog ma teší. Veľa komentárov ma teší, veľa mailov ma teší.
Nakupovanie ma teší, nová kabelka ma teší. To že som schudla takmer dve kilá ma teší tiež. Teší ma, že sa konečne zbavím mojej homestay family a že vypadnem z mojej izbietky. Teší ma, že nebudem musieť jesť karí. Teší ma, že už nebudem musieť počúvať škrekot čajok (aj za tými posratými čajkami mi bude smutno sakra) Teší ma, že uvidím sestru. Teší ma, že sa na mňa doma tešia aj keď ja sa príliš neteším na nich. Teší ma, že sa konečne najem niečoho poriadne vareného nie mrazenej pizze, kupovaných a v mikrovlnke ohriatych špagiet a kupovaného a v mikrovlnke ohriateho karí.
Teší ma, že ma vôbec niečo teší.
Mám náladu plakať za mojím životom pretože mi dal hrozne veľa. Veľa vecí som o sebe zistila, veľa vecí som sa naučila. Postavila som sa svojmu strachu. Rozprávala som. Konečne som niekomu povedala nie. Ešte viac som si osvojila ospravedlňovanie sa za každú hlúposť.



Chcela som celým článkom len zistiť niečo viac o sebe a zároveň o tom podať výpoveď svetu, ktorý nestojí o mňa, rovnako ako ja nestojím oň.

Najlepšia veta čo som v poslednom čase čítala. Dúfam, že citácia nevadí.


 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Baška Baška | Web | 10. srpna 2014 v 7:51 | Reagovat

No, máš také pocity ako ja, no vidím, že aj napriek všetkému smútku vieš ostať vtipná a niečo vtipné predsalen napísať aj do trošku smutného článku :)
Ešte neplač za svojím životom, pretože ešte neležíš na smrteľnej posteli, plakať budeš potom, pretože až potom budeš toho o sebe vedieť veľa, ale niesom si istá, či budeš plakať od smútku pre to aká si, lebo ako tak čítam, tak si rozumný, vtipný, milý, priateľský, úprimný atď. človek, a tie zlé vlastnosti sa v tých dobrých rýchlo stratia :)ani mne keď niekde idem za rodičmi nieje smutno, ale myslím si, že to bude tým, že každý človek potrebuje zmenu prostredia a ľudí, s ktorými každý deň prichádza do styku :)

2 ♕ P3ťulk5.blog.cz ♕ P3ťulk5.blog.cz | E-mail | Web | 10. srpna 2014 v 10:13 | Reagovat

Je hezký, že zůstáváš vtipný i když nemá zrovna dobrou náladu.. :)  Koukám, že nejsem jedina s takovými  pocity :) Hlavu hore slečno, bude dobře, uvidíš (y)

3 galaxyyy galaxyyy | Web | 10. srpna 2014 v 14:55 | Reagovat

vcera rano som citala tento clanok, ale na mobile, tak som ti nenapisala komentar a vlastne som ani netusila, co napisat... hah ale vies co? mala som tusenie, ze si pridala novy clanok, tak som sem skocila o tretej rano tusim.. a ono to tu bolo, novy clanok... tak ta rada citam... a potom som rozmyslala.. ak dlho na nieco cakame a chceme, aby sa to stalo, aby nieco skoncilo.. zvykneme si na to medzitym O_o a ked to uz konci, chceme, aby to neskoncilo.. viem, ze to na tvoj pripad mozno uplne nesedi.. ale priviedol ma k rozmyslaniu o tom tvoj clanok :D take care ;)

4 vrania vrania | E-mail | Web | 10. srpna 2014 v 14:56 | Reagovat

Život je (zvyčajne) dlhý na to, aby si už teraz hovorila nikdy. Nemôžeš vedieť, čo bude, ak nie zajtra, tak o pár rokov.
Čo ak na teba nezabudnú? Čo ak zostanete v kontakte? Čo ak sa tam raz vrátiš? Pretože pokiaľ už to miesto poznáš, pokiaľ tam máš akých-takých známych, tak je to oveľa jednoduchšie.
Ešte nehovor nikdy.

5 womm womm | E-mail | Web | 10. srpna 2014 v 15:27 | Reagovat

Jedna dobrá kapitola sa v knihe končí aby sa začala ešte krajšia :P
K tomu, že Ti nechýbajú ... ono to je trošku ináč. Nehádž sa hneď do kategórie heartless bitch. Ide o to, že keď nájdeš lepší život tak Ti z toho starého nechýba nič. Chce to viac času kým by sa Ti po niekom zop starých známych začalo cnieť. Zažil som, viem :D
Keep on living :)

6 dombabas dombabas | 10. srpna 2014 v 18:25 | Reagovat

Ako sa z niečoho, čo sa zo začiatku zdá také desivé môže vykľuť niečo, od čoho nebudeš chcieť odísť?!
Bože, verím, že to tak bude aj s mojou novou školou. :-) Veľa šťastia aby si si so sebou domou priniesla trochu toho Anglicka. Nič sa tak celkom zmeniť nemusí. Náš svet netvoria ľudia okolo nás ale my sami. Teda aspoň to som včera čítala v jednej skvelej knižke.

7 Zuzka Zuzka | E-mail | Web | 10. srpna 2014 v 20:05 | Reagovat

Ten tvoj tragický humor ma vždy teší. Ostaň taká aká si, len buď viac šťastná a užívaj si všetko naokolo :)
Neverím, že by si bola nejaká (akákoľvek) bitch. Tak ti nechýbali, možno si to, že ti chýbali uvedomíš až keď ich znova uvidíš. Každopádne veľa šťastia pri návrate do 'starého' života.
Nemôžem uveriť, že tú myšlienku si pretvorila v citát. Ďakujem :)

8 LinDa☮ LinDa☮ | Web | 11. srpna 2014 v 9:27 | Reagovat

Och, tak nakoniec ti ten "výlet" priniesol veľa do života. A najskôr si bola smutná..ale teraz si smutná, že odchádzaš.
ver mi, že tí ľudia na teba len tak nezabudnú. Aspoň najbližší rok ;)
a som rada, že si konečne užiješ poriadne domáce jedlo...mňami, mňam :) Už len kvôli tomu je doma aspoň trochu dobre.

9 |  soreia  |  creyativite | soreia | creyativite | E-mail | Web | 11. srpna 2014 v 16:11 | Reagovat

Občas tiež mávam takéto pocity. Pekne si to napísala.. Súhlasím so všetkými zatiaľ komentujúcimi :D
Ja momentálne mením školu a podobne som sa cítila, keď som opúšťala triedu.. Zároveň sa bojím čo bude na nový školský rok..

10 Will-R Will-R | Web | 11. srpna 2014 v 22:00 | Reagovat

super článok, cítiť z neho emócie? :)
Prečo to tak vždy býva? Sťažujeme sa ale keď odchádzame tak plačeme, no jo, lúčenie je to najhoršie, vždy to tak bolo, je a aj bude :)
Tiež by som si chcela vyskúšať homestay, nabrala si veľa skúseností, či dobrých alebo zlých.

11 Ta "neviditelná" :) Ta "neviditelná" :) | Web | 12. srpna 2014 v 17:10 | Reagovat

prostě se cítíš jako na houpačce? to máme stejné. Taky se mi nikdy nechce domu, když  se mi někde líbí a když někde jsou tak super lidi. Ty si jel dvoupatrovým autobuse :O jééé ty se máš. Jinak je dobře, že si si výlet užila! :) Zasloužíš si super komentáře, když máš tak super články! .)

12 Vivi Vivi | Web | 13. srpna 2014 v 15:25 | Reagovat

Ja ťa strašne obdivujem z toho že aj ked si nebola doma v najlepšom psychickom rozpoložení, tak si predsa len išla preč daleko od rodiny kde si v podstate vela ludí nepoznala. A vidíš oplatilo sa. Spoznala si super ludí a super meista a máš skusenost. Ja by som to ais nedokázaala ja som strašný bojko.
A Narween?
Ľuboš a to čo je/bolo medzi vami. Neviem ale mne to príde viac ako kamarátstvo a tak si myslím že možno len ty sa nehcceš zamilovať ale ludský mozog a srdce su svine a jednoducho sa zalubiš. Alebo nie? Neviem ale mne to aspon tak z toho článku prišlo:) Len môj názor.
Inak vidím že máš nový design a dávam palec hore:)

13 MM | Quinn. MM | Quinn. | Web | 13. srpna 2014 v 17:36 | Reagovat

Západ slnka,je jednou z najkrajších vecí,čo môžeme dostávať,čím sme obdarený.A pritom,taká nádhera je zadarmo.♥

14 femme fatale femme fatale | Web | 13. srpna 2014 v 23:44 | Reagovat

nemusí to byť zbohom navždy na to nezabúdaj.tak hore hlavu :) príde zas niečo iné a bude všetko tak ako má byť, ved to vieš sama...lúčenie nie je nikdy jednoduché

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama